Koniec neexistuje...

19. června 2008 v 14:12 | Gify |  výplody mojej chorej mysle
Antibiotiká a vysoká teplota občas môžu spôsobiť mierne pomätenie mozgu... Zrejme takýmto zázrakom sa mi podarilo po vyše roku a pol niečo zmysluplné napísať. Berte to ako taký malý darček k blížiacim sa druhým narodeninám tohto blogu.
A teraz trochu k veci. Nečakajte nič svetoborné ani niečo čo je u mňa zvykom (žiadne HP ani nič podobné) len naozaj krátky príbeh o tom, že koniec neexistuje...

Deň, ako každý iný. Človek by neveril, že tento každodenný stereotyp môže byť porušený. Ale bol to zrejme Boh, ktorý chcel, aby to bolo inak.
No, už viem, koniec neexistuje, je to len nevhodné meno pre nové začiatky...
Okolo mňa nebolo nič. Nič, len ja, moje spletité myšlienky, stovka ľudí náhliacich sa rušnou ulicou, rutinná cesta mestom... a oslepujúce svetlo, ktoré na okamih zastavilo svet.
Škripot bŕzd na mokrom asfalte, prudký tupý náraz... a tma.
Pokúsila som sa zachytiť zvuky... otvoriť oči... Nič. Len ohlušujúce ticho a nekonečná tma. Ani len bolesť, či strach z tejto náhlej zmeny sa nedostavil.
Je toto smrť?
Ako vypočutá nevyslovená modlitba sa kdesi v diaľke tma rozplynula v žiarivé svetlo. Možno to bola sekunda, a možno ubehlo za ten čas aj mnoho svetelných rokov, kým svetlo prišlo až ku mne.
Avšak nebolo to svetlo, bol to anjel. Anjel, zjavujúci sa v mojich detských snoch, taký krásny, až jeho tvár ožiarila nekonečnú noc.
Len tam tak stál, s ľahkým úsmevom na perách, akoby celú večnosť čakal len na tento okamih. Pomaly ku mne natiahol ruku tlmene žiariacu pod vybieleným plášťom.
Poď.
Pomaly ku mne začal doliehať ruch, až ozvena anjelovho krásneho hlasu v jeho zvuku úplne vymizla. Tma sa pomaly rozplývala, opäť som sa ocitla na ulici.
No anjel zostal.
Prekvapene som sa rozhliadla. Bola som tam, uprostred kruhu zvedavcov stojacich pred autom s pokrivenou kapotou, ticho ležiac na mokrej ceste.
Je toto koniec? Opýtala som sa odovzdane anjela.
Nie. Odpovedal s úsmevom.
Čo bude teraz?
Poď. Zašepkal anjel a ja som sa otočila chrbtom pozemskému životu a nasledovala ho späť do o tmy v ktorej mi jeho krása osvetľovala cestu.
O chvíľu nás zahalilo svetlo ešte jasnejšie a krajšie ako svetlo môjho anjela. Ako na povel som sa zastavila. Tiež stál, pár krokov odo mňa sa tichučko usmieval.
Choď.
Vedela som, že odíde, ďalej budem musieť sama...
Budeš tam aj ty? Bála som sa odpovede, no on sa len ďalej usmieval.
Choď, zopakoval, čaká ťa...
Kto?
Nový začiatok. Odpovedal anjel a zmizol.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nomi nomi | Web | 19. června 2008 v 18:01 | Reagovat

juchuuuu... tak si to tu dala.... ja lem zopakujem ze je to jednoducho genialne ..prosto stale hladam spravne slova :):);)

2 zzuzka.z zzuzka.z | 21. června 2008 v 21:05 | Reagovat

ja nemám slov.-...je to perfektné.>..

3 aninka aninka | 25. července 2008 v 12:26 | Reagovat

ten pribeh je perfektni tak ako tento blog toto fsetko je velmi misticke a preto ma to fascinuje

4 Gemy Gemy | 30. srpna 2008 v 20:55 | Reagovat

Prave v tychto dnoch som uvazovala nad tym,ake to je-umriet.Boli to?Ako rychlo zistim,ze som mrtva?Ked ma trafi gulka do hlavy,nestihnem citit bolest.A co potom.a ked umriem pomaly,moje telo znehybnie,pomaly mi prestane fungovat srdce a mozog....telo zaspi a dusa zostane bdiet?

napisala si to perfektne.klobuk dole.s akou lahkostou pises...

5 VendoneMt VendoneMt | E-mail | Web | 14. února 2018 v 2:46 | Reagovat

uong thuoc viagra co hai gi khong
<a href=http://viagrauga.com>viagra pills for sale</a>
herbal viagra kaufen
<a href="http://viagrauga.com/">viagra</a>
chinese medicine herbal viagra

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama