Bartimeus

18. listopadu 2007 v 13:20 | Gify |  zaujímavosti
Jonathan Stroud: Trilógia Bartimeus
... to najlepšie čo som za poslednú dobu prečítala...

Trilógia Bartimeus: Amulet so Samarkandu
Golemovo oko
Ptolemaiova brána
Nathaniel, mladý čarodejnícky učeň, vyvolá 5000-ročného džina Bartimaeusa. Ten nepatrí medzi bytosti, ktoré by ukazovali malým čarodejníkom praobyčajné kúzla. Preto sa voči chlapcovi správa bezočivo a zlomyseľne, ale len dovtedy, kým nezistí, čo má Nathaniel za lubom. Prikáže džinovi, aby ukradol nebezpečný amulet zo Samarkandu mocnému mágovi, ktorého krutosť a ctižiadosť nemá páru. Má to byť súčasť pomsty za poníženie pred zhromaždením všetkých významných mágov. Neuvedomí si, že tým spôsobí mnoho problémov, a to nielen sebe.
Teplota v miestnosti rýchlo klesala. Na závesoch sa tvoril ľad a hrubou vrstvou pokrýval svetlá na strope. Žiariace vlákna v žiarovkách sa scvrkli a ich svetlo zoslablo, zatiaľ čo sviečkam, ktoré vyrastali na každej rovnej ploche ako kolónia muchotrávok, zhasli knôty. Potemnenú izbu zaplnil žltý dusivý sírový mrak, v ktorom sa krútili a vírili nejasné čierne tiene. Z diaľky bolo počuť množstvo kričiacich hlasov. Odrazu niekto zatlačil do dverí vedúcich na plošinu schodov. Vyduli sa dovnútra a drevo pritom zastonalo. Po doskách na podlahe dupotali neviditeľné blížiace sa kroky a spoza postele a spod stola neviditeľné ústa šepkali hrozné veci.
Sírový mrak sa stiahol do hustého stĺpu dymu, ktorý vychrlil tenké úpony; oblizovali vzduch ako jazyky a potom sa stiahli. Stĺp zavisol nad stredom pentagramu a klokotal stále nahor k stropu ako oblak vybuchujúcej sopky. Potom na sotva badateľný okamih prestal. Vtedy sa priamo v strede dymu zjavili dve žlté uprene hľadiace oči.
Je to predsa po prvý raz. Chcel som ho vystrašiť.
Podarilo sa mi to. Tmavovlasý chlapec stál vo vlastnom, menšom pentagrame vyplnenom rôznymi runami, meter od hlavného. Bol mŕtvolné bledý a triasol sa ako vyschnutý list vo vetre. V chvejúcej sa čeľusti mu drkotali zuby. Z čela mu kvapkal pot, vo vzduchu sa menil na ľad a pri dopade na dlážku cengotal ako krúpy.
V poriadku, ale čo z toho? Viete, vyzeral tak na dvanásť.
Veľké oči, prepadnuté líca. Vyľakať vyziabnuté decko to neprináša ktovieaké uspokojenie.
A tak som sa vznášal vo vzduchu a čakal, dúfajúc, že mu to nepotrvá pridlho a dopracuje sa k prepúšťaciemu zaklínadlu. Aby som sa niečím zamestnal, vytvoril som belasé plamene, ktoré oblizovali vnútorné okraje pentagramu, akoby hľadali cestu von, aby ho mohli zachvátiť. Všetko to bol, pravdaže, podfuk. Už som to preveril - ochrana bola nakreslená veľmi dobre. Nikde nijaká chybička - nanešťastie.
Napokon sa zdalo, že ten uličník zbiera odvahu prehovoriť. Dovtípil som sa to podľa toho, ako sa mu pohybovali pery - nielen od strachu. Nechal som modré plamene vyhasnúť a nahradil som ich odporným smradom.
Chlapčisko prehovorilo. Hlas malo veľmi piskľavý.
"Prikazujem ti... aby... aby..." No tak to už povedz!... "Povedz mi svoje meno."
Takto tí mladí zvyčajne začínajú. Bezvýznamnými rečami. On už moje meno vedel a ja som vedel, že ho vie, inak by ma predsa nemohol privolať. Potrebujete na to tie správne slová, správne úkony a, predovšetkým, správne meno. To nie je ako privolať si taxík - nepríde k vám len tak hocikto, keď zavoláte.
Zvolil som si sýty, hlboký sladký hlas, taký, čo sa ozýva odvšadiaľ a odnikadiaľ a neskúseným sa od neho ježia chlpy na šiji.
"BARTIMAEUS."
(ukážka z knihy Amulet so Samarkandu)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 lula lula | 6. listopadu 2008 v 18:16 | Reagovat

tak toto prave citam konkretne momentalne treti diel, je to fajn:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama